Keď sme sa my dvaja, syn a otec, environmentalista-fotograf a mentalista-geograf, rozhodli, že spolu napíšeme knihu Rekordy Malých Karpát, nevedeli sme do čoho ideme. Že to bude tak náročná cesta, ktorá sa „natiahne“ na takmer dva roky. Takže ako to bolo?

Myšlienka to bola pomerne jednoduchá. Nadviažeme na predchádzajúcu sériu Rekordov. Graficky ju „prekopeme“ na výpravnejšiu, modernejšiu, možno i výpovednejšiu knihu.

Podporil to najmä fakt, že tento krát máme v tíme mladú krv, fotografa ochotného pre kvalitný záber čosi pretrpieť a je schopný odfotiť všetky „rekordy“, ktoré v knihe budú (koniec koncov bol to Marošov nápad ísť do toho).  Navyše Malé Karpaty sú pohorie, ktoré máme pod nosom, keďže bývame v Bratislave na Dlhých dieloch.

Základný text bol po zhruba dvoch-troch mesiacoch hotový, rekordy zozbierané, zatriedené do jednotlivých kapitol tak, aby pokryli všetky zaujímavé fenomény od prírody, cez históriu, stavby, technické pamiatky až po rôzne turistické atrakcie. Samozrejme knižka s takýmto zameraním v podstate nikdy nie je hotová. Rôzne rarity, zaujímavosti, výnimočné miesta človek objavuje neustále. Budujú sa nové atrakcie, stavby často s prívlastkom naj. Niektoré fenomény sú zasa náchylnejšie meniť rekordnosť, niečo ako v športe.

Konkrétne napríklad jaskyniarstvo, kde sa občas objavia nové rekordné údaje alebo sú to rôzne historické stavby, najmä kostoly, keď takmer každý má vo svojej stavbe či výzdobe niečo výnimočné. Záleží už potom len na hĺbke preštudovania si jednotlivých informácií či naďabenie na literatúru, ktorá to vyzdvihne ako rekord. Takže do textu sa v priebehu spracovania neustále vstupovalo, aj s úmyslom eliminovať nepresnosti či omyly, ktoré sú akoby neodmysliteľnou súčasťou takejto šírky záberu.

Kameňom úrazu, i keď nie tak celkom v negatívnom duchu, sa ukázali fotografie. To čo sa na úvod zdalo ako „brnkačka“, že párkrát prejdeme Malé Karpaty, pofotíme a máme to, sa ukázalo ako naivné či skôr nedomyslené. Keďže obsahom knihy neboli len tie „ľahko“ nafotiteľné objekty akými sú vrchy, rozhľadne, hrady, kostoly,… ale aj rastliny, živočíchy, jaskyne, hradiská, osobnosti, tunely, železničné trate, cesty, technické pamiatky, vinohradníctvo, baníctvo a mnohé iné pikošky či fotografické “lahôdky“, navyše s ambíciou, aby všetky fotky mali vysokú kvalitu a neboli len ťažko rozoznateľnými farebnými škvrnami, čas neúprosne plynul.

Veď len nafotiť verejnosti  nesprístupnenú jaskyňu, to chce spojiť sa s príslušnými jaskyniarmi, ak súhlasia, dohodnúť si termín, plaziť sa do útrob Zeme, mať v poriadku techniku, najmä osvetlenie a veriť, že z tých fotiek niečo bude. Podobne to je i s niektorými rastlinami či živočíchmi, ktoré nepózujú až tak radi či sa zvyknú objaviť len v určitom vegetačnom období. Ukázalo sa, že na jedného človeka je to úloha priam heroická. Maroš však pri nej zostal a ustál ju až do konca, len tá predstava času sa postupne menila. Ale čas, ako to zistil Einstein, je veličina relatívna.

Takže, aby sme len nenariekali. Od momentu, kedy sme sa rozhodli, že všetky obrázky si nafotíme sami, síce prešli takmer dva roky, ale aj aké nádherné dva roky to boli. Chvíle a momenty, stretnutia s ľuďmi, priateľmi, prírodou, históriou, pamiatkami. Vzrušenie pri hľadaní lokalít. Chvíle, keď bolo treba prespať v náručí hôr, napríklad i za burácajúceho vetra, kedy sa všetci čerti ženili a stromy nám doslova padali na hlavu. Chvíle čakania na východ slnka s pozorovaním prevaľujúcich sa hmiel nad Lošonskou kotlinou. Či pocit, že svoj vysnený záber máme vo fotoaparáte a ideme do ďalšieho dobrodružstva.

Na knižke sa podieľalo mnoho skvelých ľudí. Veď okrem zostavenia a dobre spracované mapy, musí byť pekne zalomená a vytlačená. A takáto, pekne voňavá, sa potom dostane, milý čitateľ, do tvojich rúk.

Klimo a Maroš