Vždy som rozmýšľala nad tým, ktorá jaskyňa bola ako prvá prispôsobená vstupu aj pre širšiu verejnosť a nie len pre zdatných objaviteľov. Konečne sa mi naskytla príležitosť sa do jednej takej jaskyne pozrieť! Rozhodla som sa článok poňať, ako pracovný denník. Priblížim teda čitateľovi môj dojem z podzemia v čo najbližšej forme a verím, že zážitok s čítania bude aktuálnejšie podfarbovať našu ďalšiu nezabudnuteľnú skúsenosť pri práci na knihe Rekordy Malých Karpát.

21:00 | večer pred fotením

„Maroš, nemali by sme si dávať ďalšie pivá, vieš že zajtra skoro vstávame a ideme fotiť Plaveckú jaskyňu“, hovorím. Zábava však bola v plnom prúde a dobrá nálada s kamarátmi nás nechcela pustiť domov. Prišli sme cca po polnoci, po rušnom večeri.

7:30 | ráno, deň fotenia

Vstávame so zalepenými očami a mierne sociálne vyšťavení z predošlého večera. „O koľkej tam máme byť?“, pýtam sa Maroša. „O 9tej, ale neboj, Plavecká jaskyňa, to je len taká prechádzka, nie ako keď sme boli v Čachtickej“.  Po tejto odpovedi nám do ruksakov balím každému jednu vodu, mandarínky, banány a nejaké tyčinky (veď to je len prechádzka). Odchádzame bez raňajok, nemáme čas a ani moc chuť.

9:00 | Plavecká jaskyňa – Najstaršia sprístupnená jaskyňa

Parkujeme pri ceste, odkiaľ nás čaká asi 15 minútová prechádzka ku vchodu do jaskyne. Dobrá rozcvička a rozprúdenie krvi, pred časom stráveným v jaskyni. Víta nás pán Milan Herz, vášnivý jaskyniar z klubu Plaveckých jaskyniarov. S nadšením nás už očakáva. Predsa len, vstup do jaskyne je vždy sprevádzaný štipkou adrenalínu.

Plavecká jaskyňa je najstaršou sprístupnenou jaskyňou Malých Karpát, verejnosti ju sprístupnili Pálffyovci v 19. storočí, čo ju robí NAJstaršou sprístupnenou jaskyňou na Slovensku. Aktuálne je verejnosti prístupná počas Dňa otvorených dverí, ktorý je väčšinou na prelome rokov, alebo po dohode s plaveckými jaskyniarmi.

Dávame si na seba helmy a rukavice (z osobnej skúsenosti odporúčam kožené), tentokrát nemáme klasické mundúry ako v Čachtickej jaskyni, iba oblečenie, ktoré sme si vzali z domu. Najlepšie si brať niečo nepremokavé, v jaskyniach je vlhko a aj blato.

Vstup do Plaveckej jaskyne je príjemný, cez prístupovú štôlňu. Hneď ako vchádzame, cítiť chladný, vlhký vzduch jaskyne, s konštantnou teplotou okolo 12 stupňov Celzia, čo ju robí NAJteplejšou jaskyňou na Slovensku. Vzduch nám prišiel chladný pretože prichádzame fotiť v lete, v zime by sa v jaskyni dalo krásne ukryť pred nástrahami chladného počasia.

Jaskyňa má viacero poschodí, spodné poschodie je veľká sála, objavená práve v 19. storočí a je prístupná verejnosti. Pán Milan nám prezentuje históriu jaskyne, ako bola objavená pastierom oviec, zároveň si prezeráme nálezy kostí, ako aj rôzne, veľmi staré nápisy na stenách. A samozrejme, berie nás ďalej do hlbších útrob Plaveckej jaskyne, kam sa dostávame rebríkom. Verím, že som nám zobrala dostatočne veľa desiaty.

Krásna sintrová výzdoba (tzv. jaskynná výplň, druhotne vyzrážaný vápenec), brčká, „slonie uši“, stalaktity, stalagmity, stalagnáty. Plavecká jaskyňa nám vyráža dych. Aj 20 metrový tunel, cez ktorý sa treba plaziť do Herzovho dómu. Herzov dóm objavil sám pán Milan, rozpráva nám príbeh ako naňho narazil a z úzkej štrbiny, cez ktorú sa prekopával vzišla krásna sála.

Nachádzajú sa tu malé jaskynné jazierka s jaskynnými perlami a ticho, ktoré nepozná ani sám Palo Habera. Pózujeme a fotíme, Maroš je veľmi nadšený. V jaskyni sa nachádza aj skvelá ílovitá hlina, z ktorej sa dajú tvarovať rôzne postavičky. Niekto dokonca nechal svoje výtvory aj vystavené popri ceste, čo je veľmi úsmevné. Z tejto hliny by sa dala určite robiť parádna keramika.

Cez Herzov dóm sa vyberáme ešte ďalej do jaskyne, blížime sa ku koncu. Lezieme po vlhkých úchytoch smerom nahor, derieme sa cez úzku hlbokú štrbinu smerom do Ligotavej chodby. Táto časť cesty dala skutočne fyzicky aj mentálne zabrať, a ešte po tom rušnom večeri… Z Ligotavej chodby sa vraciame okruhom späť a po ceste fotíme starý, hrubý stalagnát, ikonické miesto Plaveckej jaskyne.

14:00 | DENNÉ SVETLO

Po 4 hodinách sa vraciame z podzemia. Vždy nás podzemie veľmi uchváti. Toľká schovaná krása, a kým na ňu nezasvietime čelovkami, vždy je ukrytá v najväčšej tme. 

Vyčerpaní si užívame letné slnko a teplo. Cesta od jaskyne k autu nás nabila ďalšou energiou preskúmať opustenú budovu, ktorá sa nachádza popri chodníku. Našli sme tu visiace, oddychujúce netopiere…

Na záver pripájam dokumentačné fotografie a prajem príjemný zážitok!

Foto: MAROŠ ONDREJKA